Autor: P. Branislav Dado | Dioecesis Scepusiensis
Zdroj: © Rozmer, č. 1/2016 | časopis pre kresťanskú duchovnú orientáciu | rozmer.sk
Datum napsání:
23.03.2016
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach
Setiti
Medzi gnostické spoločenstvá, ktorých náuku môžeme vďaka súčasným dostupným prameňom dôslednejšie a hlbšie poznať, patrí sekta setitov. Podľa väčšiny religionistov je opodstatnené hovoriť skôr o súbore spoločenstiev, ako o jednej sekte. Tieto skupiny majú totiž viaceré spoločné prvky, ktoré sa navzájom prelínajú, takže ich môžeme pokladať za vetvy toho istého kmeňa. Patria sem nielen setiti, ale aj spoločenstvá ofitov a barbelognostikov. Dlhé stáročia sme spomínané náboženské prúdy poznali iba z diel starokresťanských autorov, najmä cirkevných otcov, ktorí svojimi spismi bojovali proti náuke gnosticky orientovaných siekt. K najvýznamnejším dielam patria Adversus haereses od sv. Ireneja a Cirkevné dejiny od Euzébia Cézarejského. Zmienky o gnostických náboženských skupinách nájdeme aj v dielach Klementa Alexandrijského a Teodoreta z Kýru.
Po roku 1946, keď sa do múzea v Káhire dostali prvé zlomky textov z Nag Hammádí, začal sa v danej oblasti intenzívny archeologický výskum a následná náročná práca mnohých odborníkov pri skúmaní a analýze textov, ktoré sa priebežne objavovali. Až tieto objavy nám sprístupnili originálne texty heterodoxných náboženských spoločenstiev, o ktorých sa zmieňujú i spomínaní starokresťanskí autori. Zdá sa, že väčšina týchto spisov obsahuje ezoterické prvky pochádzajúce z apoštolských čias. V podstate ide o gnosticizmus formujúci sa v okrajových skupinách helenistického synkretistického židovstva, ktorý veľmi povrchne prebral aj určité vplyvy z kresťanstva.
Niektoré zo spisov nájdených v Nag Hammádí mali v kruhoch gnostických setitov veľký význam. Kľúčovým dielom bola Tajná kniha Jánova. O dôležitosti tohto spisu svedčí fakt, že sa zachovali až štyri jeho exempláre. Obsah textu má viacero spoločných prvkov s Listom Eugnosta, preto Eugnosta viacerí odborníci pokladajú i za autora Tajnej knihy Jánovej. Ústrednou témou tohto apokryfu je „tajné zjavenie", ktoré Ježiš odovzdal po svojom zmŕtvychvstaní sv. Jánovi na Olivovej hore. Spis obsahuje tiež viaceré témy z Knihy Genezis, avšak tie sú pretkané ezoterickými prvkami. Špecifickým ponímaním tém, ktoré toto dielo podáva o pôvode sveta a človeka, sa výrazne líši od exegézy ortodoxnej Cirkvi a je gnosticky ladené.
V apokryfe sa hovorí o Kainovi a Ábelovi, potope, zachytáva rozprávanie o Setovi a končí sa poslaním Spasiteľa. Podľa obsahu sa zdá, že je ovocím rozvinutej podoby sýrskeho židokresťanského gnosticizmu, ktorý prenikol do vtedajšieho egyptského prostredia. Iným dôležitým dielom je Adamovo zjavenie. Spis vykazuje známky príbuznosti s predošlým apokryfom, ako i prepojenie na niektoré ďalšie texty z Nag Hammádí. Traktát sa odvíja od opisu stvorenia sveta, ako ho podáva Adam svojmu synovi Setovi. Osoba Seta tu zohráva na špecifickom podaní tém Starého zákona. Jeho obsah nesie ezoterický charakter, pretože ide o „skryté poznanie" odovzdané skrze Tradíciu.
Religionisti si kladú otázku, či tieto texty obsahujú kresťanské prvky a akú majú spojitosť s ranokresťanskými komunitami, resp. ako na kresťanstvo vplývali. Sám text nemá jednoznačne kresťanský charakter, hoci tu nachádzame viacero spoločných aspektov s kresťanstvom. Spis napríklad hovorí o Osvietiteľovi, ktorého označuje výrazom Logos, o jeho božskom pôvode a vtelení, v texte je tiež zmienka o jeho panenskom počatí. Logos koná zázraky a trpí v tele. Traktát predpovedá i obrátenie ľudí. Na viacerých miestach tu nájdeme aj alúziu na krst. Odborníci však zastávajú názor, že tieto témy nie sú nutne prevzaté z kresťanskej náuky. Ich pôvod vidia skôr v Starom zákone, najmä v Izaiášových piesňach o Pánovom služobníkovi.
Jánov apokryf a Adamova apokalypsa sú s veľkou pravdepodobnosťou textami pochádzajúcimi z prostredia židovského gnosticizmu, avšak kresťanské ohlasovanie evanjelia a náuka tu majú svoj prienik. Je isté, že tieto gnostické skupiny vznikli v prostredí, v ktorom židia a kresťania ostali vo vzájomnom kontakte. Obojstranné vplyvy židovského a kresťanského gnosticizmu sú teda prirodzeným javom a sú nespochybniteľné.
Tretím dôležitým textom je traktát Podstata archontov. Takisto ako predchádzajúce dva apokryfy i pre tento spis sú typické isté prvky židovského gnosticizmu. Dielo obsahuje len okrajové prvky kresťanstva, a to predovšetkým v úvode a závere. Neobsahuje ale žiadne pohanské prvky. Témy tohto traktátu sú inšpirované Knihou Genezls, najmä opisom stvorenia sveta, človeka a pádu človeka, či opisom potopy sveta. Všetko je ale reinterpretované spôsobom charakteristickým pre heterodoxné židovské prostredie, čiže inak, ako tieto správy podáva kánonická Kniha Genezis.
Medzi náboženské skupiny vychádzajúce zo spisov z Nag Hammádí patria aj ofiti, ktorých spoločenstvá boli rozšírené okolo roku 100 v Sýrii a Egypte. Ich názov je odvodený od starogréckeho slova had. Členovia sekty totiž uctievali hada z Knihy Genezis ako symbol poznania (gnózy), ktoré chcel Demiurgos skryť pred Adamom a Evou. Tento Boh - Stvoriteľ (Boh Starého zákona) je podľa ofitov iba jedným z eónov, ktorý emanáciou vychádza z Najvyššieho bytia. Je Otec. Následne z neho vychádzajú i ďalšie dve dvojice eónov: prvou je Syn a Duch Svätý, druhou Kristus a Cirkev. Sú to tzv. preexistujúci eóni, ktorí vytvorili Sofiu (Múdrosť).
Duch je podľa ofitov ženským princípom. Náuka o pôvode človeka je v tomto učení pomerne komplikovaná a pretkaná mýtickými prvkami. Ofiti boli presvedčení, že apoštoli nesprávne vyučovali o Ježišovom fyzickom zmŕtvychvstaní. Analýzy dostupných prameňov poukazujú na fakt, že ofitizmus bol súčasťou židovského gnosticizmu, ktorý iba okrajovo prevzal niektoré prvky kresťanskej náuky. (Je tu prepojenie na sýrske kresťanstvo.) Ofitov spomínajú viacerí ranokresťanskí autori, napríklad Origenes v diele Contra Celsum uvádza, že celkom odmietajú Ježiša Krista a nazýva ich tvorcami mýtov. Zmienky o nich nájdeme aj u Klementa Alexandrijského a Ireneja z Lyonu.
Tretím smerom vychádzajúcim zo setitov sú barbelognostici. Podľa nich iba Judáš poznal celú pravdu o Ježišovi. Náuka tejto sekty čerpá z gnostických apokryfov, najmä z Judášovho evanjelia. Podľa neho je Ježiš eónom najvyššieho božstva, ktorým je ženský princíp menom Barbeló. Čo sa týka teologického učenia, podobne ako u ofitov i tu sa stretávame s komplikovanými mýtickými konštrukciami, ktorých výsledkom je synkretické náboženské učenie. Ako u ostatných gnostických setitských prúdov i v prípade barbelognostikov je neľahké presne určiť, či sekta patrila ku gnostickým kresťanským prúdom, alebo bola skôr súčasťou židovskej gnózy. Vzhľadom na obsah jej náuky je ale zrejmé, že kresťanské učenie malo na tento duchovný smer nezanedbateľný vplyv.
